Fakľový pochod večných právd

 

(alebo Kladivo na vypasených hmotárov)

Motto: „...vyprával, že žil raz jeden boháč, ktorý denne hodoval. Avšak jeho pesnička mala strašný koniec. Majster života, Kristus Pán, odsúdil vyžitého sa boháča na miesto večných múk a neuhasiteľnej žízne, čo odôvodnil týmito slovami: ´Aby si vedel, preto, že si mnoho dobrého požíval na svete, teraz za to musíš pykať vo večnom ohni.´ Hľa, takto súdi Boh nad čvirikajúcimi epikurmi.“

V jednom antikvariáte mi padol zrak na knižku Fakľový pochod večných právd od istého Dr. Jozefa Kološa, farára z Horných Lefantoviec pri Nitre. Zväzoček bol panensky neohmataný, musel som ho rozstrihať, aby som mohol vôbec načrieť svojím nerestným pohľadom dnu (bývalý majiteľ ho zrejme vyše šesťdesiat rokov sušil vedľa dialektického materializmu). Tento filozofický traktát o Bohu, ktorý by sa dal nazvať aj výťahom z dejín kresťanskej žlčovitosti a brojenia proti svetáckej bujnosti, ma nezaujal ani tak svojím ľudáckym názvom (koniec-koncov, v roku 1938 bolo moderné mávať pravačkou vo vzduchu), ako svojimi veselými historkami, ktoré skrýva vo svojom vnútri.

Predstavte si katolíckeho farára, čo v 20. storočí chorobne nenávidí protestantov a nazýva ich kacírmi a bludármi, farára, čo vo svojej fantázii nadšene smaží davy socialistov vo večných ohňoch, farára, ktorý slovo robotník alebo pokrokár používa ako nadávku, farára, čo pohŕda „učením o atómoch“, zato však s krvou podliatymi očkami obhajuje predávanie odpustkov za hriechy. Pútavé čítanie.
Pán farár si neberie servítku pred ústa, v záujme pravdivej viery si ako správny kresťan pokladá za povinnosť v kázniach trošku klamať, vytečie i čo to krvi. Nekresťanov nazýva bezvercami, čvirikajúcimi epikúrmi, neštudovanými proletármi, modernými vylízanými pokrokárikmi, úbohou robotníckou triedou, ale napríklad aj hovädami bez duše. Dozvieme sa, že 90 % nevercov tvorí proletariát. Jeho historky sú, samozrejme, adekvátne zjednodušené (aby ich pochopili veriaci) a niekedy svojou myšlienkovou niťou pôsobia, akoby slohovú osnovu príbehov dostal za úlohu vymyslieť obecný debil.
So svojím teologickým vzdelaním odvážne otvára tému vedy, na katolícku vieru obracia Napoleona (to boli časy, keď si pápež vo Francúzsku nemohol ani prdnúť), Voltaira (ktorý bol vraj nevercom len za peniaze), mexického „heretic in-lead“ biskupa Pereza, ale tiež i starého dobrého Luthera. Luther vraj povykrúcal zmysel písma, znehodnotil bludmi oba pramene, kázal, aby ľudia kradli, klamali a smilnili. Nato stovky zbabelcov (zvyčajne murári, krajčíri a obuvníci) zakladali svoje cirkvičky a osvietený Luther sa pred smrťou zas obrátil ku katolíckemu Bohu. Tomu vravím happyend.
Náš autor vo svojom diele mrzačí kdekoho, ale na druhú stranu zase vyzdvihuje niektorých „nekatolíkov“ za prínos v otázke katolíckej viery (Budha, Konfucius, Aristoteles, Platón, Seneka, Cicero atď.). Čo povedať o diele, kde sa i staré pohanské modly pri veštení odvolávajú na jediného Boha?
No aj tak, sto bodov za invenciu si zaslúži návod neveriacim, ako začať veriť v Boha – treba sám seba presviedčať v troch fázach; čiže nebo môže byť – ergo nebe musí byť ergo nebo je... Eh, o mŕtvych len dobre.

 

Ukážky z diela:

 

V minulom storočí okolo roku 1830 zúrilo v Číne prenasledovanie kresťanov. Jeden desaťročný chlapček sa dobrovoľne hlásil u nemilosrdnéo sudcu a prosil takto: „Mocný mandarín, tu máš moju hlavu, daj mi ju zoťať, aby som sa čím skôr mohol dostať do svojej vlasti!“ „A kde ty máš svoju vlasť,“ pýtal sa chlapca mandarín. „V nebi,“ odpovedal chlapček. „A tvoji rodičia, kde bývajú?“ tázal sa ho sudca. „Moji rodičia,“ pokračoval chlapček, „bývajú v nebi a preto ťa prosím, daj mi zoťať hlavu, aby som mohol byť čím skôr pri nich.“ Ako báječne to znelo z úst chlapčeka, keď povedal, že jeho vlasť je v nebi. (hm, zdá sa, že by táto kniha mala dostať nálepku Ukladajte mimo dosah malých detí – pozn. fco)

Katolícky kňaz a luteránsky pastor prechádzali sa raz spolu. Ich rozhovor sa točil okolo náboženských vecí a za chvíľu sa začali dohadovať, ktorého náboženstvo je pravé. Každý tvrdil, že jeho. Keď nemohli jeden druhého presvedčiť, napadlo im, že túto otázku rozlúšti rabín, ktorý im práve šiel naproti. Požiadali ho, aby rozlúštil, kto má pravdu. Rabín sa pričinil a takto povedal: „Celá otázka záleží na tom, či Mesiáš už prišiel, alebo nie. Ak ešte neprišiel, tak nemáte ani jeden pravdu, ale my. Ak už prišiel, tak majú pravdu katolíci a protestanti nemajú pravdu tak, ani inak.“ (sledujete tú víťaznú logiku? – pozn. fco)

Akýsi bezbožný sociálny demokrat sa raz chvastal pred svojimi súdruhmi, že sa mu konečne podarilo olúpiť svoju manželku o vieru. Pravda, dostalo sa mu za to od súdruhov veľkej chvály. Ale, keď sa vrátil domov, zbadal, že pred domom stojí veľký kŕdeľ zdesených ľudí. Vbehnul dnu a nešťastníkovi sa ukázal strašný obraz pred očami v jeho chudobnej chyži. Manželka s tromi drobnými deťmi ležala na zemi v krvi, mŕtva. Pri nej malý lístok, na ktorom bolo napísané: „ Pokiaľ som mala vieru, znášala som všetky utrpenia a prenasledovania pokojne pre božiu odmenu, ale ako mi môj katanský muž vyrval zo srdca vieru, nemám potechy, nemám sily, aby som znášala ťarchy života. A aby sa aj deti nestali takými, ako ich poblúdený otec, zarezala som aj tie.“ (ajeje, svine proletárske, žiadny hriech im nie je priveľa – pozn. fco)

Najväčší učenci, ako Newton, Keppler, Faradai, Humbolt, Volta a iní, premnohí chýreční prírodospytci, hvezdári a matematici boli zároveň aj veľkými nábožnými kresťanmi a naopak, musíme poukázať na to, ktorí ľudia sú dnes najmenej nábožní? Úbohá robotnícka trieda, ktorá z učenosti a vedy ničoho ani neoblizla! (celý život za pásom vo fabrike a za odmenu večnosť v pekelných mukách – pozn. fco)

Istý protestanský pastor navštevoval raz so svojou malou dcéruškou londýnske kostoly. Vstúpili do katolíckeho kostola; dievčatko sa pýtalo otca, prečo horí pred svätostánkom to pekné svetielko. „Lebo je tu Ježiško prítomný,“ odpovedal mu otec. Nevinné dieťa pokľaklo a vrúcne sa modlilo. Potom šli ďalej a vstúpili do protestantského kostola. Dievčatko sa zase pýtalo: „Prečo tu nehorí to pekné svetielko?“ „Preto,“ odpovedal pastor, „lebo tu Ježiška nieto.“ Vtedy sa dievčatko dalo do plaču a ťahajúc otca za rukáv, vravelo: „Poďme odtiaľto preč a poďme do toho prvého kostola, kde je Ježiško.“ Keď dieťa vyrástlo, vrátilo sa do katolíckej Cirkvi a žilo po všetky časy príkladným katolíckym životom. (potvrdenie mojej teórie, že slohovú osnovu tohto príbehu vypracoval  lefantovský obecný debil).

V meste Cincinaty zišiel som sa s istou protestantskou dámou a zašli sme si spolu do katolíckeho chrámu, kde sme obdivovali jeden krásny obraz Panny Márie. Dáma poznamenala: „Krásny je to obraz, ale sa predsa divím, že sa katolíci Panne Márii klaňajú.“ „My sa Panne Márii neklaniame,“ odpovedal som jej a pýtal som sa jej, „že Panna Mária bola protestantkou?“ Dáma sa usmiala: „To by som už ani sama neverila.“ „Počujte, pani,“ povedal som jej, „ja by som nechcel k takému náboženstvu prislúchať, ku ktorému Mária, Matka Božia, nepatrila.“ Protestantka vyvalila veľké oči a cítila sa byť porazenou. (nie je ľahké sporiť sa v dišpute proti takému geniálnemu rečníkovi – pozn. fco)

Raz v spoločnosti, istý vylízaný moderný pokrokárik vravel tam prítomnému duchovnému takto: „Smiešne, čo vy kňazi od nás žiadate, aby sme totiž verili v také veci, ktoré nevidíme; už ja predsa neverím to, čo nevidím, tak aj Boha aj dušu považujem za hlúposť.“ Ale kňaz nezostal dlžný namyslenému pokrokárikovi a odpovedal: „Nedbám, nech sa stane podľa vášho, ale, milý pane, musím verejne vyznať, že vy nemáte ani za máčik rozumu, lebo vám ho nevidím.“ Pokrokárik sa začervenal a nemohol proti tomu nič namietať, lebo mu to povedal podľa jeho vlastného receptu. Musel sa uspokojiť, že nemá rozumu! (však Ašrana Šarana tiež nikto nevidel a verím, že je – pozn. fco)

Premnohí ľudia len zlým spisom môžu ďakovať za svoje duševné zmrzačenie. V mnohých štátoch, kde dbajú na budúcnosť národa, zakázané je nemravné knihy rozširovať. My, katolíci, nadovšetko na to musíme dbať, aby sme nečítali také knihy, ktoré Cirkev priamo zakazuje čítať a ktoré položí pod takzvaný Index. To je zbierka takých spisov, ktoré obsahujú protikresťanskú náuku. Ďalej nesmieme ani také knihy čítať, ktoré sú nie s cirkevným dovolením vydané. Každá kniha náboženského obsahu, nemajúca na prvej strane odobrenie cirkevné, je bludná, je kacírska. Takéto ani kupovať, ani čítať katolík pod ťarchou veľkého hriechu nesmie! (v pohode, príhodná spoveď všetky hriechy zmýva! – pozn. fco)

Istý katolícky muž, ktorý bol vzorného života začal chodievať do nevereckej spoločnosti. Dobrá manželka ho vystríhala, aby prestal spoločnosť navštevovať, ale on zavše sa vždy s tým oháňal, že jeho nik neprevráti. A čo sa stalo? Nešťastný človek začal zanedbávať nedeľné bohoslužby, neskôr i denné motlitby a pri najbližšej Veľkej noci už ani k spovedi nešiel. Nato o krátky čas stal sa úplnym nevercom a dom tohto vzorného katolíka stal sa domom bohorúhačstva, kliatby, zvady, každodenného kriku, až konečne vyšiel na bubon, lebo milý človek sa naučil kartovať, nesmierne piť a Boh sa od neho odvrátil. (jooo, sex, drugs, rock´n´roll! – pozn. fco)

Raz cestujúc vo vlaku, počul som medzi dvoma robotníkmi nasledujúci rozhovor. Jeden sa pýtal: „Povedz mi, kamarát, prečo je to, že niektorí ľudia tak pevne veria, až praští, druhí sú zase takými zaťatými nevercami ako motyka?“ Na túto „jemnú“ otázku padla podobne hlúpa odpoveď: „Vieš, to je tak, že niektorý človek stále myslí na Boha, stále sa mu o ňom sníva, stále ho vzýva o pomoc, následkom čoho sa mu mozgy tak zapracujú do celej tej veci, že ani nemôže za to, že verí. Druhý zase, ktorý si na Boha ani nepomyslí, nemá ani mozgy do toho zapracované a preto neverí.“ Keď som toto odborné vysvetlenie počul, musel som sa veľmi opanovať, aby som sa nedal do hlasitého smiechu. (no, Ježiš sa musel tiež veľmi opanovať od smiechu, keď ho pribíjali na o dve čísla väčší kríž)

 

Učenec Demert napísal znamenitú knihu, v ktorej skúmal ducha všetkých veľkých učencov. Napočítal ich tristo. Z týchto tristo najväčších mužov o 38 sa nedá presne ustáliť, či boli veriaci; 20 ich bolo ľahostajných vo viere a ostatní všetci, teda 242 boli veriaci a veľkí ctitelia boží. (tipnem si, že medzi tými dvadsiatimi bol aj človek, ktorý vynašiel papier, na ktorom je kniha vytlačená – pozn. fco)

V meste Sv. Olten, vo Švajčiarsku, zišla sa v jednom hostinci spoločnosť robotníkov. Prišlo do reči všeličo a nevystala ani viera. Prítomní čoskoro začali omáľať učenie Cirkvi o odpustkoch a nadávali na Cirkev, že predáva odpustky, že odpustky sú hlúposťou. Ten rozhovor počúval aj istý lekár, sediaci pri bočnom stolíku. Keď už ďalej nemohol počúvať sprosté poznámky, vstal a položiac na stôl sto frankov, riekol: „Páni, kto z vás mi vysvetlí, čo sú to vlastne tie odpustky, dostane týchto sto frankov.“ A čo sa stalo? Ani jeden si nechcel zarobiť, t. j. ani jeden z týchto veľkých mudrlantov nevedel, čo sú odpustky. Nuž hľa, aká je nevedomosť, ona vedie človeka do nevery! (prosím, si dva odpustky na hriechy, ktoré spácham v budúcnosti; když tak, já si připlatím! – pozn. fco)

K sv. Filipovi nerejskému prišiel istý mladík a prosil ho o podporu. Svätec ho obdaril a pýtal sa ho, čomu sa chce venovať. Mladík odvetil, že sa chce stať pravotárom. Sv. Filip sa ho pýtal: „Čo potom?“ Študent odvetil: „Tak si zarobím veľa peňazí a budem mať bezstarostný život.“ Svätec sa ho ďalej vyzvedal: „Čo potom?“ Mladík odpovedal: „Budem v pokoji požívať slávu sveta.“ Ale svätec ešte ďalej skúmal mladíka a pýtal sa ho čo potom. Vtedy sa mladík zamyslel a pomysliac si na smrť, odišiel. Ale slová svätca sa mu tak vryli do duše, že opustil svet a stal sa ctnostným a zbožným pustovníkom. (and then? and then? and then? Tuším by som mal prestať pozerať teenagerské kvázikomédie – pozn. fco)

Nedávno sa rozpísali isté noviny, že istý vysokoškolský profesor pred tisícimi poslucháčmi veľmi napádal katolícke náboženstvo a cítiac sa byť veľmi múdrym, napísal aj niekoľko kníh proti nemu. Slovom a perom sa bil do viery, kňazov a Cirkvi. Z toho istého profesora stal sa po čase veľký štátnik a konečne stal sa hlavou štátu, v ktorom svoje bludy rozsieval. Keď sa ním zasiate semeno neverectva v dušiach poslucháčov ujalo, začalo donášať svoje horké ovocie a začala sa šíriť veľká bezbožnosť a nemravnosť, taktže sa sám začal obávať o svoju vlasť. Bol už šedivým starcom. Raz ho navštívil istý novinár  a tomu povedal: „Pozrite, pane, ja teraz študujem katolícke náboženstvo, lebo pozorujem, že nálada celého sveta chýli sa k nemu.“ (presnejšie povedané – nálada šestiny sveta – tech.  pozn. fco)

Istý študent, ktorý na vysokých školách prišiel celkom o vieru, vrátil sa nemocný k rodičom. Keď jeho nemoc vystúpila na stupeň krízy, žiadal rodičov, aby napísali jeho bývalému profesorovi, aby ho navštívil. Profesor aj prišiel. Žiak mu takto hovoril: „Pán profesor, vy ste nám v škole stále vravievali, že niet Boha, ani neba, ani pekla. Mám teraz umrieť a rád by som vedel istotu, či sa so smrťou život naozaj celkom končí, alebo či je za ním ešte niečo.“ Profesor sa nad otázkou zarazil, ale nechcejúc umierajúcemu klamať, povedal úprimne: „No, to ja dokázať nemôžem.“ „Tak prečo ste nás to učili? Pripravili ste ma o vieru a tým o blaho, spokojnosť, v akej som predtým žil.“ A zo zúfalého mladíka vyrútili sa slová hroznej kliatby na jeho zlého profesora a čoskoro v zúfalstve dokonal. (slová hroznej kliatby na profesora, zúfaly skon, to mi niečo pripomína – aha, štátnica sa blíži!)

Istý pokrokár, ktorý kresťanskú vieru zavrhol, navštívil raz nevereckého učenca menom Joufroi a požiadal ho , aby mu povedal istotu, či Boh je, odkiaľ pochádza človek na tejto zemi, načo je a čo ho čaká po smrti. Učenec mu na tieto otázky odvetil: „Priateľu, istej a spoľahlivej odpovedi nečakajte odo mňa, ale prečítajte si túto malú knižočku, ktorá sa menuje katechizmom, a dozviete sa všetko.“ Takto hovoril jeden neverec druhéme, sebe podobnému. (a vravel dobre! – pozn. fco)

dccp.FCO