Stručná história katarskej herézy

Nečudo, že práve v prostredí, kde sa cirkev ukazuje vo svojej pravej podobe, kde sú podporované importované myšlienky judaizmu, ezoteriky a islamu, začalo klíčiť semeno herézy. Herézy, ktorá bola najrozvinutejšia v celom kresťanskom svete.

Počiatky

Pôvod katarského hnutia sa stráca v dejinách oblasti južného Francúzska, dnes známu ako Languedoc. Oblasť bola v 12.-13. storočí, teda v čase rozmachu katarov, nezávislé kniežatstvo Razes. Viedlo ho viacero šľachtických rodín na čele s kniežaťom z Toulouse. Malo vlastný jazyk, kultúru a politickú i cirkevnú nezávislosť. Napočudovanie nemali obyvatelia bližšie k Francúzom ale k španielským kráľovstvám, najmä Aragónsku. Šlachtici a intelektuáli udržiavali blízke vzťahy s Byzanciou. Vďaka tomu bolo kniežatstvo Razes približne od polovici 12. storočia najrozvinutejšou oblasťou kresťanského sveta. Súčasne to bola oblasť, kde sa neveľmi darilo katolíckej cirkvi. Treba dodať, že si za to mohli sami. Korupcia v radoch katolíckej cirkvi sa v tomto období blížila k vrcholu. A aj najposlednejšia farnosť v ničom nezaostávala za cirkevnou vrchnosťou. Kňazi sa viac venovali kupčeniu než svojim ovečkám. Jeden narbonnský biskup dokonca nikdy nenavštívil svoju diecézu.

Heréza

Katari je označenie súhrnné, podobne ako o dvesto rokov neskôr nazvú všetkých kacírov v Čechách husitmi. Ako husiti, i katari mali viacero smerov. No nielen to. Nemali žiadnu pevnú hierarchiu ani doktrínu, len niekoľko spoločných prvkov. Každá komunita si všeličo vysvetľovala po svojom. Spoločnými prvkami boli predovšetkým viera v ženský princíp a reinkarnáciu. A tiež akási forma sviatosti, známa ako consolamentum. Mohli ju obdržať muži i ženy. Po prijatí consolamenta sa z nich stávali parfaits, tj. Dokonalí. Parfaits boli v podstate potulní kazatelia, konajúci sviatosti pod holým nebom. Chodili vždy po dvoch, často rovnakého pohlavia, z čoho nevyhnutne vzniklo podozrenie zo sodomie. Že pútnici boli prakticky len muži, nikoho nepohoršovalo.
Priblížme si trochu katarské idey a náboženské princípy. Katari boli dualisti, ako všetci kresťania. Verili v súperiace princípy dobra a zla. Túto dichotómiu však doviedli ďalej, súperiace princípy boli aj duch a hmota. Kým duch sa považoval za dobrého, hmota bola považovaná za zlú. Pretože bol duch uprednostený, dôležitá bola gnóza, teda vlastná božská skúsenosť. K tej ale nebolo treba hmotných prostredníkov, a teda podľa katarov bola celá cirkev zbytočná. Ba čo viac, zakladala si na zlate a prepychu ako na forme uctievania Boha, teda na hmote, čím bola od základu zlá.
Katolícka doktrína káže veriť v jedného boha, ktorému je jeho protivník Satan podriadený. Katari ale verili v nezmieriteľnosť princípov a ich rovnováhu. Teda ani boh nemôže byť jeden, ale dvaja, ktorých postavenie a moc je približne rovnaké. Prvý z nich, dobrý boh, mal čisto duchovnú podstatu, bol skôr nepoškvrneným tieňom hmoty. Bol princípom lásky. Druhý, zlý boh, mal hmotnú podstatu a prejavoval sa silou, ktorej prejavom je materiálne stvorenie. Skrátka, celý vesmír bol prejavom boha uchvatiteľa, ktorého volali Rex Mundi - kráľ sveta.
A čo sa týka Ježiša, ten nemohol mať telesnú podstatu, pretože bol prejavom čistej, esenciálnej lásky. Duchovný princíp ale nemožno ukrižovať. Preto podľa katarov bolo uctievanie mŕvoly pribitej na dbe prekrížené drevá celkom zbytočné.
Napriek zdaniu boli katari veľmi praktický ľudia. Napríklad hoci nad sexualitou sa privierali oči, plodenie detí bolo prejavom sily. Preto sa bežne praktizovali potraty a kontrola pôrodnosti. Katari boli vegetariáni a ich život sa mal vyznačovať jednoduchosťou a oddanosťou.

Križová výprava

            Po celé 12. storočie sa katolícka cirkev snažila prinavrátiť katarov späť. Neúspešne. Na začiatku 13. storočia sa zdalo, že v kniežatstve Razes úplne nahradí katolícku vieru, ktorá tam do tej doby bola dominantná. Pápež Inocent III. Sa spočiatku snažil konfliktu snažil vyhnúť, sily potreboval inde. Preto do Razesu vyslal Dominika de Guzmána, budúceho svätca. Dopadol však rovnako ako polstoročie pred ním sv. Bernard. Ten odkázal do Ríma, že nikto nie je kresťanskejší ako katari a bol šokovaný zo skorumpovanosti cirkvi v tejto oblasti.
Iná možnosť ako vojna nakoniec nebola. Čakalo sa už len na zámienku. Tá sa naskytla v roku 1208, keď jeden z vojakov Raymonda VI. De Toulouse zavraždil Petra z Castelnau, pápežského legáta.  Raymond bol pánom územia, kde sa katarstvu darilo a to pápežovi stačilo. Vyhlásil proti nemu krížovú výpravu a vojsku sa dostalo rovnakých výhod a požehnaní ako ktorémukoľvek križiakovi vo Svätej zemi.
Raymond sa ale zľakol. Zmieril sa s pápežom a sám sa pridal k výprave. Schádzali sa tlupy zo všekých kútov krajiny a v roku 1209 sa sformovalo vojsko pod vedením Šimona de Montforta, pána z Ile-de-France.
Operácie sa viedli na centrá bohatstva a herézy: Béziers bol v roku 1209 vyvraždený do posledného človeka. Zahynulo 15 000 civilistov, mnohí v priestoroch kostola. Keď sa jeden z dôstojníkov pýtal pápežského legáta, ako má rozoznať pravých veriacich od nepravých, odpoveď bola: Zabite ich všetkých, Boh ich sám rozozná. Ten istý legát neskôr hrdo hlásil pápežovi, že neušetrili žiadny vek, ani pohlavie.
Carcassone padla v lete toho roku. Vtedy sa Rymond znechutený obrátil na Petra II., kráľa Aragónska, a s jeho pomocou sa postavil opäť na stranu katarov. Aragónske vojsko bolo ale porazené v roku 1213 v bitke pri Murete vojskom Šimona z Montfortu. To bola pre katarov ťažká rana. Vzchopili sa až v roku 1218, keď Šimon z Montfortu zahynul v boji pri obliehaní Toulouse. To spôsobilo v križiackom vojsku chaos a umožnilo nástupcovi Raymonda VI., Raymondovi VII., aby dobyl späť stratené územia. Ich postup zastavil až v roku 1226 francúzsky kráľ Ľudovít VIII., ktorý mal veľký záujem o južné územia. Podmanil si severný a východný Languedoc, ale na Toulouse si netrúfol a zomrel na spiatočnej ceste. V roku 1229 sa podarilo Amaurymu z Montfortu, Šimonovmu synovi, podrobiť si Raymonda a podpísať s novým kráľom Ľudovítom IX. Parížsku zmluvu, ktorou prešiel Languedoc do kráľových rúk a Raymondovi ostalo len Toulouse. Ak by však jeho rod zostal bez dediča, má aj to pripadnúť korune. Stalo sa. V roku 1271.
Raymond sa až do svojej smrti v roku 1249 nepokúsil odporovať a zmieril sa s cirkvou.

Posledný odpor Montségur

            Vojenské operácie skončili už v Parížskou zmluvou, ale katarov sa umlčať nepodarilo. Prostriedky sa zmenili. Miesto mečov nastúpili inkvizítori, vtedajšia dominikánska novinka v oblasti cirkevného práva. Súdne procesy trvali celé desaťročia. Sem spadá aj slávna dráma Montséguru, poslednej bašty katarov. Roku 1243 sa koncil v Béziers uzniesol, že hrad treba zlikvidovať silou. Útočníkov bolo okolo 10 000, ale hrad odolával takmer 10 mesiacov, pretože obyvatelia z okolia nosili tajne do hradu zásoby cez medzery v hliadkach obliehateľov. V januári parfaits s pomocuobyvateľov vyniesli poklad z hradu. V marci už počet obrancov poklesol na necelých 400. Obrancovia kapitulovali a vyžiadali si čas do Veľkej noci. Po nej, 30. apríla 1244, sa pokúsili prelomiť cez línie katolíkov. Neuspeli. Šestnáť dni nato bolo dvesto mužov, žien i detí upálených ne hromadnej hranici...

            Tým skončil akýkoľvek organizovaný odpor. Novým pánom ešte dlho poslední katari znepríjemňovali život partizánskym spôsobom boja. Do rovnakej miery však už nikdy nenarástli. Ich odkaz niesli ďalšie heretické hnutia: adamiti, valdénci, husiti...všetky boli cirkvou utopené v krvi...

Sine Nomine