Vyrabovanie Konštantínopola

 

Bratovražedné jatky v mene Boha

8. júla 1198 si pápežskú tiaru položil na hlavu Inocent III., jeden z najvýznamnejších pápežov stredoveku.  Hneď vzal pod svoje krídla syna zosnulého cisára Henricha VI. a nástupcu sicílskeho trónu Fridricha II. Vďaka tomuto diplomatickému ťahu na čas prestali rozpory medzi Svätou stolicou a cisárstvom (hovoríme o Rímskej ríši národa nemeckého, tj. o stredovekom Nemecku, pozn. autor). Uvoľnili sa zdroje, ako finančné, tak ľudské, pre novú križiackú výpravu. Napokon, zvolával ju už Inocentov predchodca, Celestín III. Tomu to ale prekazila práve smrť Henricha VI. (1197). A, samozrejme, jeho vlastná smrť (1198).

Európa sa znovu schádza pod znamením kríža
Myšlienka novej výpravy by zapadla prachom, no roku 1199 na rytierskom turnaji v Écry sa k idee dobytia Svätej zeme (a jej bohatstiev) prihlásili Thibaut zo Champagne, Louis z Blois (mimochodom, vnuci francúzskeho kráľa) a Simon de Montfort (informácie o tejto postave v článku Stručná história katarskej herézy). K nim sa pridali takmer všetci rytieri turnaja. Inocenta to, samozrejme, veľmi potešilo. Okrem iného preto, že ju chcel sám viesť, údajne aby zabránil rivalite svetských panovníkov. Rytierstvo z celej Európy sa zišlo v roku 1200 v Soissons, kde bezvýsledne rokovali o plánoch výpravy. Premiestnili sa do Compiegne (zlé jazyky tvrdili, že pre miestne vychýrené nevestince, ktoré zďaleka nevyhľadávali len osoby svetské), kde sa dohodlo, že cieľom výpravy bude Egypt. Bol to lákavý cieľ, veď splňoval hlavné kritériá: bol slabý a neuveriteľne bohatý.

Benátky sa chápajú šance
Vodcovia výpravy spomedzi seba vybrali šesť poslov (k nim sa pridal pápežský legát di Capua). Tí sa vybrali do Benátok vyjednať prevoz vojska po mori. Všetci mali totiž v živej pamäti ťažké pešie pochody cez Anatóliu. Do Benátok dorazili vo februári 1201. V tej dobe tam vládol dóža Enrico Dandolo. Bol už starý a slepý, no stále bystrý a na politiku neobyčajne talentovaný. Poslom vyhovel, no žiadal 85 000 mariek striebra (pre neznalých: suma, za ktorú sa pred vami aj Bill Gates bude ponížene plaziť), polovicu získaného územia a za to sľúbil dať dosť lodí na prevoz, ako aj 50 galér na náklady mesta a vlastnú účasť na výprave. Hádam by im sľúbil aj požehnanie od samého Boha zvečnené na anjelskej koži, ale posli sa už spokojný vracali k svojim a Dandolo si mädlil ruky. Vedel, že túto sumu križiaci dokopy nikdy nedajú, ale urobia čokoľvek, aby im Benátky vyhoveli.

Dobrodružstvo v Chorvátsku
Dandolo mal pravdu. Suma mala postačiť na prepravu 20 000 pešiakov,  4 500 rytierov, rovnaký počet koní a 9000 zbrojnošov. Lenže v Benátkach sa v prvej polovici roka 1202 zišlo oveľa menej ľudí, a tak chýbalo 34 000 mariek. Benátčania totiž trvali na dohodnutej sume v plnej výške. Začali sa ozývať hlasy pre návrat. Toto bola tá správna chvíľa pre Dandola. Navrhol križiackym predákom, aby cestou dobyli mesto Zadar, v tej dobe patriace Uhorsku. Ak to urobia, zaplatiť môžu až z koristi, inak musia platiť hneď. Že sa jednáo kresťanské a katolícke mesto? Boli hlasy proti, isteže. Ale zmĺkli rýchlo.
Vojsko vyplávalo z Benátok 1. októbra 1202. Flotile velil Dandolov syna Vitale, ktorý nariadil cestou dobyť aj mestá Milje a Terst. K Zadaru sa preto dostali až 10. novembra. Mesto bolo dobyté o sedem dní. Obyvateľstvo bolo podľa obľúbeného stredovekého kresťanského zvyku zmasakrované. Pri rabovaní sa neobišli ani kostoly, hradby sa pre prudkosť bojov rozpadli. Na miesto guvernéra mesta si sadol Vitale Dandolo. Križiaci sa rozhodli prezimovať v meste. Voľných domov bolo dosť.

Utečenec z Konštantínopola
Na priebeh tejto, v poradí už štvrtej križiackej výpravy, mal výrazný vplyv syn byzantského cisára Izáka II., ktorého roku 1195 zbavil trónu jeho brat Alexios III. Izákov syn, tiež Alexios, ušiel z byzantského väzenia a odišiel na Západ hľadať pomoc. Útočisko našiel u svojho švagra Filipa Švábskeho, brata cisára Henricha VI. Alexios sľúbil, že ak mu križiaci pomôžu znovu získať moc, vyplatí im značnú sumu peňazí  a uzná zvrchovanosť rímskeho pápeža. Kto by na to nepristúpil! Nové ovečky do košiara, nové príjmy z desiatkov a ako bonus rozprávkové bohatstvo Byzancie.

Prvé dejstvo konštantínopolské – v gréckej réžií
Tento plán bol oficiálne oznámený práve v Zadare. Alexios osobne prišiel presviedčať križiakov. Ale nebolo to veľmi treba, už ich stihla opantať chamtivosť. 21. apríla 1202 križiacké vojská opustili Zadar a vydali sa na Konštantínopol. Cestou dobyli pre Benátky Korfu a Scutari.
Konštantínopol bol obľahnutý 11. júla 1202. Trvalo to krátko, len šesť dní už mali mesto vo svojich rukách. Alexios III. ušiel do Trácie. Na trón opäť zasadol Izák II. a jeho syn sa stal spolucisárom. Križiaci sa utáborili pri meste a čakali na sľúbenú byzantskú pomoc, aby mohlo znovu vyplávať. Ale ako to býva, sľuby sa sľubujú, blazni sa radujú. Staronoví vládcovia sa do plnenia svojich záväzkov nehrnuli, skôr naopak. Napätie sa stupňovalo. Križiaci rabovali v meste, Byzantínci zas na benátskych lodiach. Nakoniec, v januári 1204, vysoký dvorský úradník Alexios Dukas Murtzuflos popravil slabého cisára a nastúpil na trón ako Alexios V.

Druhé dejstvo konštantínopolské – v križiackej réžií
Križiacka nátura ale nerada necháva neuspokojenú svoju hlavnú pohnútku: chamtivosť. Vojaci sa nechceli vrátiť domov bez koristi. A tak napdali Konštantínopol znovu. Mesto definitívne padlo 13. apríla po sérií brutálnych útokov. Tentoraz sa však nekonal žiadny triumfálny vstup, ako pred rokom. Teraz šlo o obyčajný prepad kvôli koristi. Križiaci sa zmenili na obyčajných banditov. Obyvateľstvo bolo povražené tak, že niektorí to porovnávali s Jeruzalemom v 1099tom. Mesto bolo úplne vydrancované, pamiatky poškodené, množstvo artefaktov nevyčísliteľnej ceny zmizlo navždy. Západ zaplavilo po stáročia schraňované zlato, striebro, látky a luxusný tovar i vzácne relikvie.

Tretie dejstvo konštantínopolské – v latinskej réžií
Územia bývalej Byzantskej ríše pripadli spolu so štvrtinou mesta Balduinovi, vojvodovi flámskemu. Byzancia sa premenovala na Latinské cisárstvo a 16. mája bol Balduin korunovaný za cisára. Rozdelenú ríšu ale musel ešte dobyť. Benátčania sa usadili podľa svojho zvyku na pobreží a ostrovoch. Križiaci si rozdelili panstvá v Trácií, Tesálií, Macedónií a na Peloponéze, ktorý premenovali na Morejské alebo Achájske kniežatstvo.

Neslávny záver výpravy
Byzancia ale nezomrela. Odboj sa zorganizoval do troch mocenských pólov: okolo dynastie Komnénovcov, ktorá sa udržala v cisárstve Trapenzunt; okolo rodu Angelovcov, ktorého mocenskou základňou bol Epirský despotát; a nakoniec Nikájske cisárstvo. Práve tento štát sa v roku 1261 znovu zmocnil Konštantínopola a ukončil krátku, len päťdesiatročnú existenciu Latinského cisárstva. Odtiaľto prišiel posledný byzantský vládnúci rod – Palaiologovci.

Pár slov nakoniec

Dobytie Konštantínopola križiakmi bol definitívny zlom v križiackej ideológií: už si nikto nerobil ilúzie, pokiaľ šlo o skutočné ciele ďalších výprav. Preto nakoniec upadla táto myšlienka do zabudnutia. Zaplatilo to zbytočne krvou priveľa ľudí. Dnes, keď ruku v ruke s ustupujúcim kresťanstvom zároveň čelíme obnovenej vlne katolíckeho fanaztizmu, by sme si práve tieto udalosti mali pripomínať o to častejšie: ako memento toho, čo v skutočnosti pre kresťanov znamená „Miluj blížneho svojho.“ Toho, kam až môže siahať kresťanská zvrátenosť.

Nech sa oháňajú dobrými skutkami, krv súvereckých bratov už nič nezmyje.

Sine Nomine