Zánik templárov

Začiatok konca templárov sa spustil v roku 1291 pádom Akkonu, posledného križiackeho mesta v svätej zemi. Po odchode z Palestíny a Sýrie prišiel rád takpovediac o zmysel svojej existencie, teda bojovať v mene kresťanstva proti neveriacim a ochraňovať pútnikov na ceste k svätým miestam. Rád pod vedením posledného veľmajstra Jacquesa de Molaya (Jakuba z Molay) presídlil do Francúzska, kde našiel po pár rokoch iba svoju skazu. Rád zničil francúzsky kráľ Filip IV. Pekný, ktorý templárov falošne obvinil z kacírstva a veľa z nich nechal upáliť.

(Francúzsky kráľ Filip IV)

Je viac dôvodov, prečo tak urobil. Templári sa v priebehu rokov stali veľmi vplyvným spoločenstvom. Rehoľa bola nesmierne bohatá, kým francúzsky kráľ mal prázdnu pokladnicu a dlhy voči templárom. Filip nechal skonfiškovať majekty Židom, no ani to nestačilo. Zdrojom príjmov pre rád boli štedré dary kresťanských panovníkov, bohatá vojnová korisť, príjmy z obchodovania so svätými ostatkami a majetky novovstupujúcich bratov. Mimochodom, templári su považovaní za vynálezcov šeku, požičiavanie peňazí bolo dovtedy považované za nekresťanské a prislúchalo Židom. Ďalšou príčinou mohlo byť, že niektorí templári snívali o vlastnom štáte uprostred Francúzska (ako sa neskôr podarilo zrealizovať Teutónskemu rádu v Prusku na úkor Poliakov a Litovcov). Templári tiež podliehali iba pápežovi, s ktorým mal kráľ Filip veľký spor a mať proti sebe niekoľko stovák rytierov a asi pätnásť tisíc ozbrojencov a servientov by bolo nepríjemné pre každého stredovekého vládcu. Pevného Bonifáca VIII., ktorý odmietol vystúpiť proti svojim templárom,tak vystriedal slaboch Klement V.

            Pritom na začiatku svojej existencie rád vyznával chudobu a pokoru. V erbe mali zakladateľov Huga de Payens a Godforia de Saint Omert ako jazdia spolu na jednom koni – pretože dvoch si nemohli dovoliť. Rád založilo deväť franských rytierov, Hugo de Payens sa stal prvým veľmajstrom a sv. Bernard autorom regúl. Podľa týchto pravidiel smeli do rádu vstúpiť iba slobodní šľachtici nezaťažení chorobami, dlhmi, či záväzkami voči ženám. Do rádu vstupovali najmä mladí francúzski a normanskí šľachtici, neskôr sa rád rozšíril aj do iných európskych krajín. Na Slovensku napríklad sídlili v Bábe pri Nitre, kde ich kroniky nazvali Červenými (na inom mieste Bielymi) bratmi. Slovenským majstrom bol istý Johannes Gottfried von Eberstein. Pre členov rádu platili prísne predpisy, takže žili skromne ako ozbrojení mnísi. V časoch, keď neboli na vojenskej výprave, mali svoj život zasväcovať Bohu a motlitbám, nesmeli vlastniť majetok, nosiť žiadne ozdoby a za každých okolností počúvať rozkazy svojich predstavených. Dnes vieme, že nie vždy sa templári správali ako im určovala regula a heslo Non nobis, Domine, non nobis, sed Nomini Tuo de gloriam (nie nás, pane, nie nás, ale svoje meno sláv). Pre rád bol zhubný aj fakt, že sa síce nemali starať o svoj vlastný prospech, no vždy boli povinní šíriť vo svete lesk svojho rádu. Tejto úlohy sa rehoľní bratia zhostili s veľkou vervou.

(pápež Klemnt V)

            A akí v skutočnosti boli títo rytieri, ktorí na hrudi nosili červený kríž v striebornom poli, latinsky nazývaní Milities Templi (podľa Šalmúnovho chrámu, ktorý dostali do užívania od jeruzalemského kráľa Balduina)? Ako vojaci nesmierne odvážni. Templári v ťažkej zbroji bojovali vždy v prvej línii a nemali vo zvyku ustupovať (a ani brať zajatcov...). Aj keď v bitke prišli o väčšinu svojich ľudí, vždy svoje stavy doplnili novými záujemcami neustále prúdiacimi z Európy. Boli tiež náboženskými fanatikmi, história sa zmieňuje o epizódach, keď templári v zajatí dostali možnosť prestúpiť na islam, no odmietali, aj keď videli padať skrvavené hlavy svojich spolubratov. Hlavnými črtami rádu ako takého bola aj pýcha a hašterivosť, vďaka ktorej bolo takmer nemožné uzavrieť mier medzi zbraňami moslimov a križiackymi kráľovstvami. Umierajúci kráľ Richard Levie Srdce vyhlásil, že svoju dcéru pýchu odkazuje templárom, pretože nik sa nevyvyšuje viac ako oni. Legendami opradený kráľ ich nevedel vystáť.

Spory vyvolávavali rádoví bratia aj vo vnútri kresťanských kráľovstiev. Ako vieme, za dvesto rokov križiackych výprav sa kresťania na blízkom východe nikdy nedokázali pomeriť a ich individuálna mocibažnosť ich napokon zo svätej zeme vyhnala. Templári sa do týchto pletiek, intríg a vojen nemohli nepliesť. Stal sa dokonca aj prípad, keď v konflikte s johanitským rádom si na pomoc prizvali emira z Emessy, kým hospitaliti bojovali po boku egyptského sultána, takže na jednej i druhej strane sa spojili nábožensky nezmieriteľní nepriatelia. Ale inak, samozrejme, moslimov nenávideli ako sa patrilo na poslušných Pauperes commilitones Christi Templique Solomonici (pôvodný názov rádu zdôrazňujúci chudobu a nasledovanie Krista). Dobrým príkladom je spomínaný pád Akkonu. Hoci bolo kresťanom umožnené odísť do Európy, templári v moslimami obsadenom meste vyvolali konflikt, ktorý skončil neuveriteľne krvavou masakrou porazených a tiež smrťou predposledného veľmajstra Theobalda Monzona, ktorý bol na čele rádu iba pár hodín.

Po úteku rád neotáľal príliš dlho na Cypre a presunul sa do vlasti väčšiny rytierov, do Francúzska. Veľmajster Jacques de Molay si zaumienil pozdvihnúť rehoľu do čias bývalej slávy, keď rád vlastnil okolo 9000 usadlostí. To už však na ich dvere klopala záhuba. Kráľ Filip sa rozhodol nečakať na nerozhodného i keď spolupracujúceho avignonského pápeža Klementa a poveril svojho radcu, montpelierského profesora a ministra Nogareta, aby zinscenoval proces proti rádu. Počas jedenej októbrovej noci 1307, boli templári z väčšej časti pochytaní a uväznení. Akcia bola veľmi dobre zorganizovaná, templárov vytiahli kráľovi vojaci takpovediac priamo z postele do mučidiel. Vyšetrovanie viedol parížsky veľkoinkvizítor Viliam Ymbert, kráľov človek. Niekoľko stovák rytierov muselo podstúpiť dlhé mučenie a mrzačenie, až sa napokon všetci priznali k absurdnými obvineniam. Dominovalo kacírstvo a hanobenie božieho obrazu (opľúvanie kríža), ale obvinili ich napríklad aj z homosexuality (čo kráľovi nohsledi sformulovali tak, že si rehoľní bratia navzájom bozkávali zadky).

Pokusy o právnu obranu templárov boli odsúdené na neúspech. Kráľ presadil svoju vôľu aj napriek tomu, že podľa vtedajších zákonov nemal právo vyšetrovať templárov, či vynášať nad nimi rozsudky. Proti reholi sa postavila aj francúzska verejnosť. Francúzska chudoba a žobráci, ktorí denne dostávali od rádu trochu chleba a drobných peňazí, sa po vypuknutí štvanice pokúsila zlynčovať templárskeho almužníka. V iných krajinách pochodili Kristovi rytieri oveľa lepšie, v Portugalsku v podstate iba zmenili značku. Zvyškom zmrzačených a zúbožených templárov svitla nádej v roku 1311, keď sa na viennskom koncile zišlo 300 katolíckych biskupov, ktorí aj napriek vôli osobne prítomného kráľa a jeho pápeža, odmietli odsúdiť rád. Ten bol v roku 1312 aj tak napokon rozpustený. V roku 1314 na hranici v centre Paríža zhoreli štyria najvyšší predstavitelia rádu.

(upaľovanie tamplárov)

Traduje sa legenda, podľa ktorej veľmajster de Molay tesne pred smrťou preklial kráľa, pápeža aj ministra Nogareta a zaželal im, aby sa do roka spovedali pred Bohom. Pápež a minister zomreli chorí o niekoľko mesiacov a kráľa s prívlastkom Pekný povláčil do spomínaného roka na poľovačke kôň, tak, že ho spoznali iba podľa šiat.

dccp. FCO