Sokol agent

Rozprávka o tom, ako Sokol najskôr vstúpil a potom prestúpil

     Niekorí ľudia veria, že po smrti vstúpia do kráľovstva nebeského, a preto sa celý život spovedajú Bohu. Iní ľudia neveria v spasenie a spovedajú sa iba kádrovým pracovníkom a svojim manželkám. No, a potom sú tu ľudia, ktorí síce veria v prozreteľnosť, ale chcú si zaistiť pohodlný život už počas svojho pozemského bytia, a tak sa okrem Veľkého Tatka spovedajú aj súdruhom s plukovníckymi náplecníkmi Štátnej bezpečnosti. Do poslednej kategórie patrí aj všetkými masťami mazaný podpredseda Konferencie biskupov Slovenska Ján Sokol.

     Ešteže nebo nie je rozdelené na žiadne ideologické frakcie (pravdepodobne).

 

Arcibiskup: Všetci sa raz zídeme v eštébé

     Arcibiskup Ján Sokol bol asi agent. Predseda Správnej rady Ústavu pamäti národa Ján Langoš potvrdil, že ŠtB evidovala Sokola 17 rokov ako kandidáta na tajnú spoluprácu. V roku 1989 (osem mesiacov pred nežnou revolúciou) sa stal riadnym agentom s poetickým krycím menom Svätopluk, no a o tri mesiace ho ako človeka prijateľného pre režim vysvätili za arcibiskupa.

     Táto nepríjemná správa nie je z mojej hlavy, ale prečítal som ju vo februárovom vydaní Kresťanského mesačníka. Obec veriacich na Slovensku však táto informácia zase až tak priveľmi nevzrušila.

     Trnavský arcibiskup je človek praktický a spoločensky pružný (koniec koncov vyrastal v socializme, no nie?). Pohon sa svoju osobu ľahko prehliadol svojím sokolím zrakom. Na obvinenia v tlači zareagoval ľadovou tvárou svojho sekretariátu - rovnako ako aj na ďaľšie články, v ktorých proti nemu od revolúcie ostro vystupujú kňazi so zlými skúsenosťami. Pohon na Sokola trvá trvá už nejakých pätnásť rokov. Zvykli sme si - hoci tomu, že arcibiskup je človek bezúhonný, charakterný a čistý ako ľalia, veria už len babky, ktoré chodia každý deň na cintorín zalievať kvety a pletú si svätého Petra so svätým Pavlom.   

 

Starí eštebáci držia spolu

     Toto je ďaľšia novinová správa zo života spomínaného arcibiskupa - jeden by mal sto chutí ju iba prosto prepísať a nekomentovať.

     Akademický senát Rímskokatolíckej fakulty Univerzity Komenského pred časom odvolal svojho dekana Jozefa Kutarňu. Urobil to na žiadosť arcibiskupa Jána Sokola, ktorý tvrdil, že medzi dekanom a vedením kňazského seminára je škodlivé napätie . Škodlivé napätie - to je zaujímavý dôvod, ak uvážime, čo vyšlo najavo neskôr. Dekan Kutarňa je potajomky vysvätený kňaz, ktorý v osemdesiatom piatom roku emigroval. Na UK sa niekoľko rokov venoval čisteniu fakulty od bývalých eštébakóv, na jeho tlak muselo zložiť funkciu asi päť kúskov červených. Potom sa dostal do konfliktu s "vedením kňazského seminára", t. j. s bývalým straníckym posluhovačom, ktorý je zhodou okolností starým kamošom nášho Sokola.

     A tak arcibiskup požiadal akademický senát o odvolanie Kutarňu. Vlastne, vec sa navliekla tak, že veľký hospodár (arcibiskup osobne) vetoval voľbu dekana a vyhlásil ju za neplatnú. Bývalý dekan neskôr povedal, že mu celý marcový proces odvolávania pripomínal výsluch v päťdesiatych rokoch. Sokol sa ohradil, že jeho zásah do záležitostí akademickej pôde je v plnom súlade s kanonickým právom. Rektor UK František Gahér to označil za protizákonné. Jeho prorektorka pre legislatívu potvrdila, že právo vetovať voľbu dekana môže iba senát a aj to len pri porušení zákona. Na to sa zase ozval nejaký pomocný biskup Stanislav Zvolenský, ktorý napadol vedenie UK s tým, že spochybňujú cirkev. Oháňal sa pri tom so zmluvami s rímskou kongregáciou.

     Ak toto nie je boj o moc vo svojej najprirodzenejšej forme - tak čo už potom?

 

Odbojné ovečky

     Arcibiskup je zvyknutý na servilné správanie sa nižšie postavených veriacich. Žije bohatierskym životom, stretáva sa s významnými zahraničnými papalášmi a trasie si rukou s kdejakými kádeháckými poslancami. (Osobne sa nazdávam, že keď vám polovičku života niekto bozkáva prstene, tak vám to nemôže nevliezť na mozog). Ale aj medzi kristušákmi sa nájdu osoby s osobitným poňatím výkladu božej lásky.

     Medzi nimi má zvláštne postavenie človek, Vladimír Pavlík, ktorého niekoľko šťavnatých článkov sa povaľuje na webe. Tento chlapík, ktorého nemám česť poznať, si neuložil menší cieľ ako vyčistiť jadro Kristovej cirkvi. Pravdupovediac, chudáka starého Sokola už pred vyše desiatimi rokmi, štval ako divú zver. Krásne doby predmečiarovského i zamečiarovského chaosu! Pavlíkove veselé historky zo života priemerného slovenského biskupa sú plné zoznamov kolaborujúcich kňazov, zložitých politických intríg, nepotrebných historických detailov, čísiel dokumentov, fašistických a mečiarovských spiknutí, ako aj citátov bezcharakterných nacislovenských svíň. Napínavé čítanie. Články tohto autora, ktorý sa v slovenskej politickej motanici vyzná lepšie ako pedofil v materskej škôlke, stoja naozaj za to. Tu je iba pár útržkovitých poznámok o Jánovi Sokolovi:

- Bol členom panteónu Husákových voskových figurín

- Przniteľ Kristovej cirkvi, ktorý mal byť už dávno zmätený do horúcich pekiel

- Na biskupskom úrade mu vyhovovala najmä zdanlivá posvätná nedotknuteľnosť, zbabelosť a hrošia koža

- Je to diabol v ľudskej podobe, vykonávač Antikristovej vôle

- Rozohnal jediný okupačný štrajk Bohosloveckej fakulty UK v Bratislave a potajme paktoval s komunistami

- Judáš v očiach tajnej cirkvi, 

- Keď sa podpisovala petícia proti cirkevným tajomníkom a išlo o slobodu cirkvi, Sokol schmatol pod pazuchu aktovku, odvážne vyskočil a zvolal: S týmto nechcem mať nič spoločné! Ja odchádzam!

- Nemohol opustiť ovce a nechať ich napospas vlkom, arcibiskupstvo by bolo v háji. To by si hore pekne odskákal. Podarilo sa mu vytrvať a skrotiť protikomunistických buričov.

- Pred nástupom do úradu sa musel sa zaviazaťstrane, že bude bojovať proti podzemnej cirkvi a Charte 77

- Hlásna trúba ÚV HZDS a jeho politbyra + príchylný kravský cecek pre spolupracovníkov ŠtB (toto označenie je asi z denníku Slovenská Republika, ale zato sa mi strašne páči)

 

Arcibiskup s kvalitným zateplením

     Tento posledný odsek je venovaný absolútne nepodloženým dohadom a podozreniam. Navonok na nich nie je ani zrnko pravdy. Nikto nikdy nikde nič oficiálne nepotvrdil. Sú to surové a hlúpe dohady, a hoci si to čvirikajú vrabce na celom Slovensku (dokonca aj v Bratislave), je jasné, že ide iba o nechutné podrývanie autority slušného človeka.

     Jednoducho, o Sokolovi sa dlhé roky všeobecne vie, že je to chronický zvrhlík. Že mu je bližšie mužské ako ženské pohlavie. Že má radšej mladých miništrantov ako staré mníšky. Že tých miništrantov s radosťou osobne oblieka do pomocníckych rúch. Že ich pritom ochotne hladká, povzbudzuje. A že..., no kto z nás už môže vedieť, čo všetko sa deje za stenami sakristie, všakže? Mám známeho, ktorý vychodil cirkevnú školu, ale keď sa ho opatrne pýtam na detaily, tak iba zmätene zamrmle, že na to všetko chce do konca života zabudnúť. Tak neviem. Isté je, že starý Sokol je predsa len trochu starý a možno sa naozaj venuje už len motlitbám a rozjímaniu. Jedného pekného dňa nakrútia film o hriešnej Sokolovej mladosti, a bude to film tak zvrátený, že naň budú môcť chodiť len dospelí od štyridsať rokov, so zbrojným preukazom, diplomatickou imunitou a lustračným osvedčením. Do tej doby si budeme musieť vystačiť s tými niekoľkými (štyridsiatimi tisícmi) snímkami, ktoré si za účelom prezerania zaobstarali nadšenci z fotografického krúžku viedenského kňažského seminára a ktoré si tak neopatrne vymieňali namiesto futbalových kartičiek.

dccp.FCO