Crusader
- z rozprávania križiaka -

1095 – Volám sa Johann Kuh. Donedávna som si žil pokojným životom saského vidiecana. Polia, práca, dane, služba pánom. Ale nevadilo mi to. Pán farár vraveli, že ak budem poctivo pracovat na krála a modlit sa, na druhom svete sa dockám odmeny. Tiež však musím Svätej matke cirkvi platit jej dežmu, desiatok. Pán nemá rád, ked chce jeho ovecky niekto oklamat!

Tento rok sa však všetko zmení. Bard v dedine spieval. Volal sa Peter, zvaný Pustovník.

Najsvätejší Otec v Ríme vyhlásil taženie proti pohanom.Tak ako mnohí, aj ja som zanechal pluh a predal dobytok. Musím si predsa z niecoho zbrane zaplatit. Chvílu som aj uvažoval, co bude s mojou ženou a detmi, ale veciam Božím nesmú stát v ceste také malichernosti. Ak Pán bude chciet, aby žili, prežijú!

1096 – Už sa bojuje. Na jar sme prišli k velkému mestu. Myslel som, že sme v cieli. Bola to však Vieden. Ten Jeruzalem bude asi poriadne daleko! Nevadí. Pobili sme cestou sem mnoho Kristových vrahov. Boh nám teraz urcite odpustí naše hriechy a pred hradby Jeruzalema dorazíme úplne cistí.

Leto t. r. – Byzancia. Nikdy som si nedokázal predstavit také velké mesto. Konštantínopol. Myslel som, že to už urcite musí byt Jeruzalem. Nuž, ved aj tam casom dorazíme. Gréci nám dali jedlo a vodu a prestahovali nás na druhý breh. Odtial sme sa pohli k Nikáii. Cestou sme sa zrazili so Saracénmi. Panebože, hádam budeme vždy v presile! Je možné, aby nás Dobrotivý Pán posielal bojovat s takými hrdlorezmi? Len málokto sa zachránil. Ja som bol medzi tými štastnými.

V Konštantínopoli sme sa dopoculi, že na ceste sú Anglicania i mnoho našich krajanov. Ba i Normani posielajú svoje voje. Dúfame, že budú potrebovat mužov znalých prostredia.

1097 – 1. júla sme pobili Saracénov pri Dorylyí. Knazi nechceli ani pocut o zajatcoch, a tak sme ich do jedného popravili. Kríž treba niekedy zmocit v krvi. Tá najrýchlejšie zmyje hriechy.

Zablúdili sme. Mnoho vojakov zahynulo, ked sa naša zomknutost rozpadla. Ostatní sme sa zhromaždili pri Antiochií. Sme zbedacení. Viacerí ani nemajú poriadne zbrane. Zhánajú ich, kde môžu. Moju kopiju ukradli. Mal som však na nej iniciály. Preto viem, že ju raz nájdem. Raz...

Už sme tu sedem mesiacov. Pane, preco nás vystavuješ tolkému utrpeniu? Tvoji verní mrú chorobami, od rán i hladom a Ty sa len pozeráš?

Och, Pane, prepác mi moju slabú vieru. Dakujeme za pomoc, ktorú si preukázal svojím rytierom, ked zdolali v noci bránu. Ideme dnu!

Je po boji. Pán nám dožicil vítazstvo. Nenechali sme v meste žiadneho Kristovho vraha. Ale stalo sa cosi strašné. Našli moju kopiju. Vo chvíli, ked som ju vzal do rúk, mi ju vytrhol dáky rytier a povedal mi, žte je to kopija, ktoru prebodli Kristov bok. Otce, odpust, že som držal takú strašnú zbran! Viem, vykoval som ju len pred dvoma rokmi, ale ak Svätá Matka Cirkev tvrdí, že je to Svätá kopija, nemôže sa predsa mýlit. Preto, zatial co moji spolubojovníci oslavujú, ja sedím v dome po dákom Židovi a flagellujem sa. Hádam tak odciním, že som vyrobil tú strašnú zbran.

1098 december - Dobyli sme Marrat an Numan. Mesto sme znicili, obyvatelov povraždili. Panebože, co to robíme? Sme predsa krestania. Preco, Pane, preco dovolíš, aby sa tvoji stúpenci chovali horšie než ich nepriatelia? Vyrážame na posledný pochod. Našim terajším cielom je samotný Jeruzalem. Prekracujeme Orontes. Konecne je naša spása na dosah. Dedicia Izraela predsa nebudú Sväté mesto drancovat a Pán nám odpustí. Tak aspon vravia knazi.

1099 jún – Sme tu! Jeruzalem! Vo vojsku vládne nadšenie. Knazi nariadili pôst. Po nom sme zaútocili. Pán nám však doprial tvrdú lekciu.

Trvajú boje a nemáme vodu. Pán skúša našu vieru. Viem to od biskupa. Uvidíme dokedy.

Prišli Anglicania. Máme vodu i baranidlá. Knazi opät nariadli pôst. Vecer pred útokom sa všetci modlia. Zajtra nám Pán dopraje vítaztvo! Kazatelia nariadili procesiu okolo mesta. Boj sa odkladá. No na svitaní o dva dni neskôr je celý tábor na nohách. Frankovia prenikli do mesta! Ideme i my!

Rytieri najprv povraždili všetkých, ktorí sa nemali kam ukryt a ktorým sa nepodarilo uniknút z mesta. Ked sa dozvedeli, že v mešite sa skrýva velký pocet pohanov, rozbehli sa tým smrom, nasledovaní nami. Naša ukrutnost nepoznala hranice. Neušetrili sme nikoho. Žiadny pohan našim zbraniam neunikol. Knazi vravia, že plníme Božiu vôlu. Je toto vôla toho Spravodlivého, Dobrotivého Boha, o ktorom nás kážu? Tolké krutosti nemal na svedomí ani Satan!

Mesto sme dobyli. Co bude dalej, nevedno. Bojovníci premýšlajú nad poslednými rokmi. Dúfajú, že bud spasení. A ja až teraz, ked vidím ulice Kristovho mesta zmácané krvou, si uvedomujem, že sme sa stali vrahmi. A tých žiadna spása necaká!

autor: Sine Nomine