Po stopách tieňov

Za súmraku tiene smrti volali ma k sebe,
Do ich ríše bez Slnka, do podzemnej siene.
Chladnou nocou znel len ich šepot vábivý,
Brániť sa ich moci bol by len boj márnivý!

Šiel som teda za ich hlasom mŕtvym, pustým mestom
Kráčal som sťa omámený kamenistou cestou
To mesto bolo známe a predsa celkom cudzie
Hoc nevedel som prečo, chcel som niekam utiecť

Chvelo sa mi celé telo – od chladu či strachu?
Ten pocit mi však splýval v jeden, tu zbadal som tú bránu!
Mocná čierna brána na mňa kruto hľadí
Všetka moja odvaha sa náhle niekam stratí

preklínam tie tiene čo ma sem zvábili
Aby moju dušu do pasce smrti lapili
Utiecť by som chcel no nevládzem sa hnúť
Z objatia smrti sa už nedá uniknúť

Brána večnej smrti sa predo mnou otvára
Svet živých sa minulosťou stáva
Už neviem čo je úzkosť ani čo je strach
Necítim už bolesť, volný som sťa vták

Moje oči neuzrú už nikdy biely deň
Moja duša zmenila sa vo večný čierny tieň

 

autor: Havran