Rozprávanie Veľkomoravana

Kedysi som sa dopočul, že vo chvíli smrti sa vám premietne celý život priamo pred očami. A pritom vám dá chvíľu, aby ste volali na svojich bohov a prosili ich o záchranu svojej duše. Neveril som tomu. No teraz, keď bezmocne ležím na chrbte a pozerám na nebo, zisťujem, že to je pravda. Prší, kvapky mi stekajú po rane od meča a čistia ju. A teraz to vidím. Svoju matku, ktorá mi dala meno Choriv, detstvo, bratov. Svoju svatbu, keď som si bral najkrajšie dievča široko-ďaleko. A môjho malého syna, mocného ako sám Perún. A potom na tú chvíľu, keď sa vrátil otec z vojny.

Nikdy som nezabudol na jeho bledú tvár. Ani na chvíľu, keď čoskoro doma umrel na zranenia. Bojoval statočne po boku kniežaťa Moravanov proti Frankom. Keď prišli opäť, vzal som meč do rúk ja. Vtedy som videl svoju osadu naposledy, i svoju rodinu.

Mnoho mesiacov som bojoval. Prosil som Perúna, aby skrze dobrých svojich Slovanov strážil moju rodinu, môj domov. Ale Perún už nebol v srdciach našich ľudí.
Zvíťazili sme. Ovenčený slávou a bohatstvom i lánom pôdy, odmenou za moju vernú službu, vracal som sa domov. Ako veľmi sa zmenila za tú dobu naša krajina. Svätyne ustúpili zvláštnym stavbám z kameňa. Šedým, bez farby. Aký prísni bohovia môžu v takýchto chrámoch prebývať?

Keď som sa vrátil do osady, našiel som len zhorenisko. Domy stratené, ľudia nikde. Iba jeden bedár, ktorý v poslednom ako-tak stojacom dome prespával. Videl môj strach a rozprával všetko, čo videl a počul. Nové poriadky zaviedol kráľ Veľkej Moravy. Núti veľmožov, aby na kresťanstvo prešli a svoj ľud tak tiež donútili. Kto sa protiví, býva kruto trestaný. Bojovníci boli na fronte, málokto pozdvihol zbraň na obranu starých bohov. Celá moja osada tak učinila a preto ju dali do správy kláštora, ktorý kedysi Frankovia postavili tu nad kopcom. A mnísi požiadali veľmoža, aby ohňom a mečom zničil pohanov. A ten tak aj urobil. Muži sú mŕtvi, pochovali ich ľudia z okolia. Tajne, podľa obyčajov. Ženy a deti odviedli.

Šiel som do kláštora. Tam mi povedia viac. Predstieral som zranenia a tak ma vpustili. Mnícha som chytil pod krk, výpačil z neho, kde je opát a omráčil ho. Opát vo svojej komnate nebol. Aká prepychová komnata! Na poličkách striebro a zlato, ktoré kedysi našu svätyňu krášlili. Pohania im vadia, pohanské zlato už ale nie. Čo sú to za ľudia?

Prišiel opát. Omráčil som ho, priviazal k stoličke a prebral. Po pár úderoch mi povedal, že moja žena je v celách kniežacieho paláca, pretože odmietla dať sa pokrstiť. Pretože knieža má otrokov dosť, moju ženu predá. Môjho syna predali českému kupcovi, ktorý práve vtedy v kláštore nocoval.
Nechal som opáta svojmu osudu a bežal do paláca. Na nádvorí horela hranica. Pri kole tri telá. Už nebolo vidno nič, okrem zhorených údov. Opýtal som sa stráže, koho to popravili. Jeden zlodej, jeden pohanský kňaz a . . . dáka žena, ktorú priviedli z dediny, čo sa odmietla dať pokrstiť.
Stál som tesne pri hranici, potichu prosil Svantovíta, aby dušu mojej milovanej ženy vzal do Irije, sídla bohov. Boli sme spolu krátko…tak veľmi krátko… A náš syn. Na toho musím teraz myslieť. Musím ho zachrániť. Utečieme do krajov, kde ľudia ešte nestratili úctu k bohom svojich otcov. Kde neupaľujú za to, že má človek na krku iný amulet ako väčšina ostatných!

Vrátil som sa k bedárovi na spálenisko. Je veľké šťastie, že bedári majú oči a uši všade, aby mohli za malý peniaz ochotne čo-to prezradiť. Povedal, že kupec odišiel s viacerými deťmi v reťaziach len nedávno. A zrejme je lakomý, má len dvoch ozbrojencov. Vyrazil som smerom, ktorý mi ukázal. Viem, kade pôjde. V blízkej úžľabine si naň počíham. Nie nadarmo nás otcovia naučili bojovať v skrytosti!

Už idú. Ozbrojenci šli vpredu. Zasypal som ich kamením. Kupec sa zľakol a chcel ujsť, ale zvolil si zlý zmer. Priamo proti mne. Keď bol dosť blízko, hodil som mu nôž do krku. Vzal som mu kľúče a peniaze. Konečne vidím aspoň svojho syna. Vo voze s ním boli zamknuté ešte dve deti. Vzal som ich so sebou. Utečieme preč. Na východ, do Kyjeva.

Hneď ako sme prišli do Kyjeva, prišiel som na dvor, kde knieža vypočúval svojich poddaných. Nechal ma dohovoriť. Vzal ma do svojho vojska na pohraničné boje s Chazarmi. Kým budem preč, postarajú sa o moje deti, ktoré budú bývať a slúžiť v paláci. Poďakoval som, šiel sa pokloniť bohom a modliť sa za dušu mojej ženy.

Odišiel som už na druhý deň, hneď ako som sa uistil, že o moje deti je dobre postarané. Hranice vyzerali, ako by ich bol splienil Černobog. Mŕtve telá, roztrúsené okolo modiel. Vypálené dediny, rozorvané útroby zeme, ktorá kedysi dávala život. Toto už nie! Svet opäť ucíti horkú krv slovanskej pomsty. Vrhli sme sa do prvého boja, ktorý sa naskytol. A potom tá boľavá rana. Vrava tíchne, prší. A ja sa vydávam na cestu, ne konci ktorej bude moja žena. Na konci ktorej budeme čakať na nášho syna. Ďaleko od krutého Boha, ktorý je príčinou celoho nášho nešťastia…

autor: Sine Nomine