Outsider
(H.P.Lovecraft)

Nešťastný je ten, komu spomienky na detstvo prinášajú len strach a smútok. Úbohý je ten, čo sa vracia k osamelým hodinám v obrovských ponurých komnatách s hnedými závesmi a odstrašujúcimi radmi starobylých kníh či k pozorným strážam v súmračných hájoch gigantických, groteskných, viničom dusených stromov, ktorých poskrúcané konáre sa ticho vlnia vysoko v povetrí. Taký osud mi nadelili bohovia, mne, omámenému a sklamanému; neužitočnému a zlomenému. A predsa som čudne spokojný a zúfalo lipnem na tých vyblednutých spomienkach, keď chvíľami hrozí, že moja myseľ siahne ďalej, na to druhé.

Neviem, kde som sa narodil, viem len, že ten zámok bol nekonečne starý a nekonečne desivý, s tmavými chodbami a vysokými stropmi, na ktorých bolo vidieť iba pavučiny a tiene. Kamene na rozpadávajúcich sa chodbách vyzerali vždy odporne vlhké a všade bol prekliaty smrad, akoby z navŕšených tiel mŕtvych generácií. Svetlo nikdy nepreniklo dovnútra, a tak som si zavše zapaľoval sviečky a uprene na ne civel, aby sa mi uľavilo, a ani vonku nebolo vidieť slnko pre tie strašné stromy, ktoré rástli vysoko nad najvyššou prístupnou vežou. Bola tam jedna čierna veža, týčiaca sa ponad stromy k neznámej vonkajšej oblohe, ale tá bola čiastočne rozvalená a neprístupná, okrem takmer nemožného výstupu po kolmom múre, kameň po kameni.

V tom zámku som musel žiť celé roky, ale neviem presne odhadnúť čas. Niekto sa o mňa musel starať, ale nespomínam si na nijakú osobu okrem mňa, na nič živé okrem tichých potkanov, netopierov a pavúkov. Myslím, že ten, čo ma opatroval, musel byť neskutočne starý, lebo moja prvá predstava o živej osobe bola priam na posmech podobná mne, ale zdeformovaná, zošuverená a rozkladajúca sa ako celý zámok. Na kostiach a kostrách, roztrúsených po kamenných kryptách hlboko dolu medzi základmi, som nevidel nič groteskné. To všetko som vo svojich predstavách priraďoval ku každodenným udalostiam a považoval ich za prirodzenejšie ako farebné obrázky živých bytostí, ktoré som našiel v mnohých z tých plesnivých kníh. Z tých kníh som sa naučil všetko, čo viem. Žiaden učiteľ ma neviedol a nepovzbudzoval, a nespomínam si, že by som za všetky tie roky bol počul ľudský hlas, ba ani svoj vlastný, lebo aj keď som čítal o reči, nikdy mi neprišlo na um prehovoriť nahlas. Rovnako som nepremýšľal ani nad svojím vzhľadom, lebo na zámku neboli zrkadlá, len som sa inštinktívne považoval za podobného mladistvým postavám, ktoré som videl nakreslené a namaľované v knihách. Bol som presvedčený, že som mladý, lebo som si tak málo pamätal.

Vonku, pod temnými mĺkvymi stromami za páchnucou vodnou priekopou, som si často líhal a celé hodiny sníval o tom, čo som si pre-čítal v knihách; túžobne som si sam seba predstavoval uprostred vese-lých hlúčikov ľudí v slnečnom svete za nekončinýmí lesmi. Raz som sa pokúsil z lesa ujsť, ale ako som sa vzďaľoval od zámku, tiene hustli a. vzduch sa napĺňal strašidelnou hrozbou - a tak som ako šialený bežal späť, aby som nezablúdil v labyrinte nočného ticha.

Počas tých nekonečných súmrakov som teda sníval a čakal, hoci som nevedel na čo. Potom som v tej tônistej samote tak ukrutne zatúžil po svetle, že som už nemal pokoja a prosebne som naťahoval ruky k tej rozpadávajúcej sa čiernej veži, ktorá sa týčila nad lesom k neznámej vonkajšej oblohe. Nakoniec som sa rozhodol na ňu vyliezť, aj keby som mal spadnúť; radšej uzrieť nebo a zahynúť, ako žiť a nikdy nepoznať deň.

Vo vlhkom šere som sa štveral po prastarých a schátraných kamenných schodoch, až kým som sa nedostal do výšky, kde sa končili, a ďalej som sa nebezpečne pridŕžal malých výstupkov vedúcich nahor. Hrôzostrašný a príšerný bol ten mŕtvy kamenný valec; čierny, polozrú-caný, opustený a zlovestný s vyplašenými, ticho lietajúcimi netopiermi. Ale ešte hrôzostrašnejšie a príšernejšie bolo, ako pomaly som napredo-val mohol som sa šplhať, koľko som chcel, tma nad mojou hlavou sa nezmenšovala a premkol ma nový chlad, akoby ma napadla prízračná starobylá pieseň. Roztriasol som sa, nechápal som, prečo ešte nevidím svetlo, a bol by som sa i pozrel dolu, keby som bol mal odvahu. Marilo sa mi, že sa na mňa náhle spustila noc, a voľnou rukou som sa márne snažil nahmatať otvor nejakého okna, ktorým by som vyzrel von a hore, a potom skúsil posúdiť, ako vysoko som sa dostal.

Znenazdajky, po nekonečnom hrôzyplnom lezení poslepiačky na-hor po tom strašnom vypuklom múre, sa moja hlava dotkla čohosi pev-ného a vedel som sa dostal ku streche alebo aspoň k nejakému podlažiu. V tme som zdvihol voľnú ruku a preskúmal prekážku. Zistil som, že je kamenná a nedá sa sňou pohnúť. Potom som sa pustil po obvode strašnej veže, visiac na všetkých možných úchytoch slizkého múru; až kým konečne moja habkajúca ruka nenašla miesto, kde sa mi prekážka zdala poddajná. Znova som sa teda nadvihol a hlavou som vytlačil tú dosku či dvere, pričom som si pomáhal oboma rukami. Hore sa nezjavilo žiadne svetlo, a keď som vystrel ruky, uvedomil som si, že môj hrozný výstup sa nateraz skončil - tá doska boli padacie dvere, ktoré viedli k rovnému kamennému povrchu s obvodom väčším, ako mala nižšia veža. Nepochybne to bola dlážka nejakej vysokej a priestrannej pozorovateľné. Opatrne som ta vyliezol a snažil sa zabrániť, aby ťažká doska zapadla späť, ale nakoniec sa mi to nepodarilo. Ako som ležal vyčerpaný na tej kamennej dlážke, počul som strašidelnú ozvenu jej pádu, ale dúfal som, že ak bude treba, opäť ju zdvihnem.

Veril som, že som v nesmiernej výške, vysoko nad prekliatymi konármi lesa, nuž som sa pozviechal z dlážky a hmatal po oknách, aby som prvý raz uvidel oblohu, mesiac a hviezdy, o ktorých som čítal. Ale zakaždým som bol sklamaný, lebo som nahmatal len obrovské mramorové police s ohavnými podlhovastými škatuľami znepokojujúcej veľkosti. Čoraz viac som premýšľal a pýtal sa sám seba, aké prastaré tajomstvá môžu prebývať v tejto vysokej komnate, celé veky odrezanej od zámku pod ňou. Potom moje ruky znenazdajky narazili na dvere s kamenným, drsným, čudne otesaným portálom. Skúsil som ich otvoriť a zistil som, že sú zamknuté, no s najväčším vypätím síl som prekonal všetky prekážky a potiahol dvere dovnútra. Pritom som zažil tú najčírejšiu extázu, akú som kedy poznal, pretože cez ozdobnú železnú mrežu a na krátke kamenné schodisko, zdvíhajúce sa od novonájdených dverí, pokojne svietil žiarivý mesiac v splne. Nikdy predtým som ho nevidel, iba ak v snoch a hmlistých predstavách, ktoré som sa neodvažoval nazvať spomienkami.

V domnení, že som sa dostal až na vrchol zámku, pustil som sa rýchlo nahor po schodoch za dverami, ale mesiac náhle zahalil mrak, potkol som sa a ďalej som si nahmatával cestu tmou pomalšie. Keď som sa dostal k mreži, bolo ešte vždy veľmi tma. Opatrne som ju skúsil, zistil som, že je nezamknutá, ale neotvoril som ju zo strachu, že spadnem z tej neslýchanej výšky, na ktorú som vyliezol. Potom vyšiel mesiac.

Najdémonickejším zo všetkých otrasov je ten, ktorý je priepastne neočakávaný a groteskne nepravdepodobný. Nič z toho strašného, čo som do tej chvíle podstúpil, sa nedalo porovnať s obrazom, čo sa mi naskytol, s neuveriteľnými zázrakmi, ktoré ten obraz v sebe zahŕňal. Pohľad to bol sám osebe jednoduchý a zároveň ohromujúci, lebo som uvidel len toto: namiesto závratného pohľadu z veľkej výšky na vrcholce stromov sa okolo mňa rozprestierala na tej istej úrovni ako mreža pevná zem, pokrytá a spestrená mramorovými doskami a stĺpmi a zatienená starobylým kamenným kostolom, ktorého ošarpaná veža sa strašidelné blyšťala v mesačnom svite.

Napoly v bezvedomí som otvoril mrežu a vytackal sa na bielu štrkovú cestičku, ktorá sa uberala dvoma smermi. Moja myseľ, omráčená. a zmätená, ešte vždy neskrotne dychtila po svetle a ani ten fantastický zázrak, ktorý sa odohral, ma nemohol zastaviť. Nevedel som a ani ma nezaujímalo, či je môj zážitok šialenstvom, snom alebo kúzlom; bol som rozhodnutý pozerať na jas a nádheru za každú cenu. Nevedel som, kto som, čo som, ani kde som, ale ako som sa ďalej tackal, vyvstala mi v mysli akási strašná utajená spomienka, ktorá nie celkom náhodne viedla moje kroky. Spomedzi tých mramorových dosiek a stĺpov som vyšiel popod klenutú bránu do otvorenej krajiny. Pustil som sa napred, chvíľami som kráčal po ešte viditeľnej ceste, ale chvíľami som zo zvedavosti odbočil na lúky, kde len ruiny tu a tam hovorili o prastarej existencii zabudnutej cesty. Raz som preplával cez rýchlu rieku, kde rozpadávajúce sa, machnaté murivo svedčilo o moste, ktorý dávno zmizol.

Museli ubehnúť viac než dve hodiny, kým som dosiahol svoj zrejmý cieľ, starobylý zámok obrastený brečtanom v husto zalesnenom parku, ktorý mi bol do zbláznenia povedomý a zároveň mätúco cudzí. Videl som, že v priekope je voda a že niektoré z dobre známych veží sú zbúrané, boli tam však aj nové krídla akoby len na to, aby človeka poplietli. No s najväčším záujmom a radosťou som pozoroval otvorené okná, nádherne osvetlené, z ktorých vychádzali zvuky bujarej zábavy. K jednému z nich som pristúpil, nazrel dnu a uvidel veľmi čudne poobliekanú spoločnosť ľudí, ktorí sa veselili a živo sa zhovárali. Tuším som nikdy predtým nepočul ľudskú reč a mohol som len nejasne hádať, o čom sa hovorilo. Niektoré tváre akoby vo mne prebúdzali spomienky na neuveriteľne dávne časy, iné mi boli úplne cudzie.

Vtedy som vstúpil cez nízke okno do žiarivo osvetlenej miestnosti a tým som skočil zo svojho jediného svetlého okamihu nádeje do najčiernejšieho zúfalstva a precitnutia. Hrôza nedala na seba dlho čakať, lebo hneď po mojom príchode sa odohrala jedna z najstrašnejších udalostí, aké som si vôbec mohol predstaviť. Ledva som prekročil podobločnicu, celú spoločnosť z ničoho nič pochytil nevysvetliteľný príšerný strach, ktorý znetvoril všetky tváre a vyvolal zdesené výkriky takmer zo všetkých hrdiel. Všetci sa rozbehli preč, v hluku a panike niektorí omdleli a ich bezhlavo utekajúci spoločníci ich museli odniesť. Mnohí si zakryli oči a poslepiačky, nemotorne sa dávali na útek, prevracajúc nábytok a narážajúc do stien, kým sa im podarilo dostať k jedným z mnohých dverí.

Tie výkriky mnou otriasli, a ako som stál v tej žiarivej miestnosti sám a ohromený, počúvajúc ich miznúcu ozvenu, triasol som sa pri myšlienke, čo sa asi môže nepozorovane skrývať blízko mňa. Pri zbežnom pohľade sa miestnosť zdala prázdna, ale keď som sa priblížil k jednému z výklenkov, zdalo sa mi, že tam niečo je - náznak pohybu za klenutými pozlátenými dverami, ktoré viedli do druhej, podobnej miestnosti. Keď som sa k nim priblížil, začal som to vnímať jasnejšie a potom, pri prvom a poslednom zvuku, ktorý som vydal - príšernom zavytí, ktoré vo mne vyvolalo rovnaký odpor ako jeho ohavná príčina, uvidel som v plnej životnej, strašnej podobe nepredstaviteľnú, neopísateľnú, neskutočnú obludu, ktorá pred chvíľou svojím zjavom premenila veselú spoločnosť na stádo utekajúcich šialencov.

Nemôžem ani náznakom vysvetliť, aké to bolo, pretože to bola zmes všetkého nečistého, príšerného, nechceného, nenormálneho a hnusného. Bol to obludný obraz hniloby, staroby a úpadku; zahnívajúci, roztekajú-ci sa ohavný prízrak, hrozný pozostatok toho, čo by milosrdná zem mala naveky skrývať. Boh vie, že to nebolo z tohto sveta - alebo už nie z tohto sveta - napriek tomu som s hrôzou videl v tej rozpadávajúcej sa postave s trčiacimi kosťami ceriacu sa odpornú paródiu človeka a v jej plesnivom, práchnivejúcom odeve čosi, čo som sa neodvážil pomenovať a od čoho ma zamrazilo ešte väčšmi.

Bol som takmer ochromený, ale nie až tak, aby som sa nepokúsil o chabý útek; potkýnavo som cúvol, ale tým sa neprerušilo omámenie, v ktorom ma tá bezmenná, bezhlasná obluda držala. Moje oči, akoby po-bosorované sklenými guľami, čo sa do nich hnusne zahľadeli, sa nechceli zavrieť; boli však našťastie zahmlené a po prvom otrase videli tú strašnú vec len nejasne. Pokúsil som sa zdvihnúť ruku, aby som zaclonil svetlo, ale nervy som mal také ochromené, že ruka nedokázala poslúchnuť moju vôľu. Ten pokus však stačil, aby som stratil rovnováhu; musel som teda urobiť niekoľko tackavých krokov dopredu, aby som nespadol. Pritom som si zrazu mučivo uvedomil blízkosť tej mŕtvolnej veci, ba akoby som začul jej hnusný, dutý dych. V takmer šialenom popude som ešte vládal vymrštiť ruku, aby som odplašil to hnijúce zjavenie, čo sa na mňa tak tlačilo. A vtedy, v jednej prevratnej sekunde kozmickej hrôzy a pekelnej náhody, sa moje prsty dotkli natiahnutej hnijúcej laby tej obludy pod zlatým oblúkom dverí

Nevykríkol som, ale všetky diabolské strašidlá, ktoré letia s nočným vetrom, vykríkli za mňa, lebo v tej istej sekunde mi vtrhla do mysle jediná letmá lavína ubíjajúcej spomienky. V tej sekunde som si spomenul na všetko, čo bolo; pamätal som si viac než ten strašný zámok a stromy, spoznal som zmenenú budovu, v ktorej som stál; a najstrašnejšie bolo, že som spoznal aj tú pekelnú obludu, ktorá sa predo mnou škerila, keď som od jej laby odtiahol svoje zašpinené prsty.

Ale vo vesmíre existuje popri trpkosti aj balzam, a ten balzam sa volá népenthes (Pozn. prekl.: népenthes - rastlina, legendárna droga zabudnutia). Vo vrcholnej hrôze tej sekundy som zabudol na to, čo ma tak vydesilo, a výbuch strašidelnej spomienky sa rozplynul v chaose odznievajúcich predstáv. Vo sne som unikol tomu strašidelnému, prekliatemu zámku a bežal som odtiaľ rýchlo a nehlučne v mesačnom svite. Keď som sa vrátil ku kostolu a mramorovým doskám, keď som zišiel dolu schodmi, zistil som, že padajúcimi dverami sa nedá pohnúť; ale neľutoval som, pretože som starobylý zámok a stromy nenávidel. Teraz lietam v nočnom vetre s uštipačnými a priateľskými strašidlami a cez deň sa hrám medzi katakombami Nefren-Ka v uzavretom a neznámom údolí Hadoth pri Níle. Viem, že svetlo nie je pre mňa, iba svit mesiaca nad kamennými hrobkami Nebu, ani veselosť, iba bezmenné hostiny Nitokrisu pod Veľkou pyramídou, no v mojej novej divosti a voľnosti takmer vítam trpkosť odcudzenia.

Hoci ma népenthes upokojilo, viem, že som outsider, cudzinec v tomto storočí a medzi tými, ktorí sú ešte ľuďmi. Vedel som to od chvíle, keď som vystrel prsty k oblude vo veľkom pozlátenom ráme a dotkol sa chladného a pevného povrchu lešteného skla.