Ján Sokol: Za fašistu mi bolo hej

Ak by sa židovský mesiáš Ježiš Nazaretský narodil  v 20. storočí na Slovensku, v ktorom dobytčom vagóne by ho asi odviezli?

Náš starý arcibiskup, ktorý poľahky prežije hrdinskú autonehodu vo vysokom veku, je zdá sa, naozaj vďačný príbeh na pokračovanie. Jeho pôsobenie agenta v ŠTB sme už preberali. Sokolove pletky so socializmom momentálne zatieňujú pochvalné myšlienky, ktoré vyslovil v TA3 o slovenskom klérofašistickom štáte a vedome si vyslúžil kritiku od všetkých, ktorí čo to počuli o arizátorstve, plynových komorách a vytrhávaní zlatých zubov z 30 kilových mŕtvol na ríšsky poklad.

Tu je doslovný prepis kľúčového Sokolovho príspevku v TA3:

"Nie trauma, ale vysvetlia sa veci a bude sa vidieť, že vlastne to, čo na začiatku aj bolo, napríklad pána prezidenta Tisu veď vyhlasovali za veľkého záchrancu. Sú dôkazy, že on chcel odstúpiť, ale prišiel rabín k nemu aby neodstúpil, sú písomné dôkazy. A som presvedčený, že keď vatikánske archívy sa otvoria ešte aj z tohto obdobia, bude tam ešte viac tých dokumentov, ktoré nasvedčia, že to čo sa dnes píše bolo celkom inak."
(...)
"Ja v tejto oblasti by som, ja si vážim pána prezidenta Tisu a veľmi vážim, lebo sa pamätám ako dieťa, my sme boli veľmi chudobní a keď on bol, sme boli teda na úrovni a dokonca mám dôkazy, ktorí potom z Maďarska prešli sem, keď sa ... územie dostali do Maďarska, južné Slovensko, tu bol blahobyt. Takto hovoria oni, ktorí prišli z Maďarska sem. A ja to môžem potvrdiť ako dieťa, ako chlapec pravda, ktorý už som vnímal, lebo však som bol aj štvrták, tretiak, štvrták, piatak, takže už v takých rokoch človek vníma, že nič nám nechýbalo. Pritom bola ale vojna, takže. Ale nie som za to, aby sa politici, nehovorím o pánu prezidentovi Tisovi, keď zdôvodnia pekne, že bol skutočne martýr a že teda bol ako ten, ktorý položil život pre to, že niekto nechcel aby boli dvaja prezidenti alebo čo dokážu, ja neviem, tak to je už potom vec Svätej Stolice a to je veľmi tvrdé a prísne. Tam sa nedá len tak, že je protekcia alebo kde. Fí, to sa veľmi skúma, to je na to kongregácia, to sú oponenti a to. Ale ja som nie za politikov. Viete, politika je vec kompromisov. Niekedy sa musíte poškriabať aj takto, viete. Takže, ale keď svätá cirkev a po určitom prieskume by to, no tak budem brať na vedomie, ale môj osobný názor, viete politik, teraz aj toho Schumana, o tom sa hovorilo, že bude, viete, to je vždy."

Z tohto miestami veľmi nesúrodého rečnenia predsa len vyplývaja veľmi dôležitá vec. Slovenský metropolita si pochvaľuje časy, ktoré väčšina ľudí považuje za čierne obdobie slovenských dejín, alebo za minimálne veľmi kontroverznú etapu. V týchto rokoch sa totiž na Slovensku muselo verejne hajlovať a padať na kolená pred kultom vodcu, ekonomika krajiny pracovala zčasti pre potreby nemeckých nacistov, v diktatúre ľudákov naplno fungovala propaganda založená na lži, zhrabúvali sa majetky Židov (prakticky vtedajšia stredná a vyššia vrstva), ktoré sa potom dávali roduverným (pokrsteným) Slovákom. Nečudo, že sa niektorí ľudia ocitli v dobrej životnej situácii, keď sa zrazu stali boháčmi na úkor bezmenných Židov, ktorí boli systematicky vyvražďovaní v niektorom z koncentračných táborov. Pripomeňme si, že počas Druhej svetovej vojny bolo zo Slovenska vyvezených približne 60 000 ľudí, teda asi 2/3 zo všetkých slovenských Židov. Slovensko za túto službu dokonca Nemecku platilo. Túto dobu vnímal nevinnými detskými očami malý Janko Sokol ako veľmi príjemné spestrenie v živorení svojej rodiny. Sladkú spomienku na časy, keď bolo JEMU dobre, si arcibiskup uchoval dodnes.

Kamaráti Tisovci

V spomínanej televíznej relácii zaznela ešte jedna zaujímavá poznámka týkajúca sa krstu knihy slovenského tiežhistorika Milana Ďuricu. Ďurica je známy obdivovateľ Tisovej éry a verejne vyzýva na blahorečenie vojnového prezidenta, ktorého považuje za martýra. Jeho Slovenské dejiny sa dokonca istým nedopatrením dostali aj na základné školy, ale Ministerstvo školstva sa spamätalo a včas ich zakázalo (no nedopatrením - ministerska za Slovenskú národnú stranu Eva Slavkovská sa o to postarala). Zvláštnosť tohoto vydania spočíva nielen v tendenčných výkladoch, ale aj v prostom fakte, že túto chronologicky zoradenú knihu bez obrázkov rozhodne žiadny základoškolák neprelúska ďalej ako po stranu 5. Ján Sokol bez rozpakov priznal, že bol na krste Ďuricovej knihy (akurát ho rozhorčilo slovo krst, sám z ideologických príčin uprednostňuje výraz prezentácia) a na záver dodal, že ak by bola príležitosť, šiel by zase.

Tu sa dostávame k ďalšej pokútnej spoločnosti, ktorá podobne ako Ďurica, bez hanby obdivuje osobnosť Jozefa Tisa a robí všetko preto, aby sa stal slovenským národným hrdinom. Slovenská pospolitosť, toho času bez štatútu politickej strany (vôbec prvá strana, ktorej sa podarilo byť zakázanou súdom) je vernou obdivovateľkou nášho schopného arcibiskupa. Na ich domovskom webe (mimochodom nie je to slovenská doména) sú dva najčerstvejšie oznamy venované Sokolovi - 1. januára usporiadali hromadný zájazd na Sokolovu omšu a 6. januára mu pre istotu vyslovili plnú dôveru a povzbudenie proti nenávistnej kampani, ktorá má za cieľ zakryť zločiny nekotlebovcov. O aké presne zločiny ide, sa už stránka nezmieňuje. O arcibiskupovi vieme, že v roku 2005 sa zúčastnil na oslavách Slovenskej pospolitosti a osobne podal ruku ráčkujúcemu vodcovi v čiernom koženom kabáte za dva učiteľské platy Mariánovi Kotlebovi. Títo ľudia, s ktorými má Sokol také dobré vzťahy, sú známi tým, že Európsku úniu a Spojené štáty považujú za židovské organizácie a všetkých nečlenov nazývajú sionistami (na slovenských médiách ich napríklad tiež rozčuľuje nesporný záujem našich novinárov o zveľadovanie židovskej vlasti). Kto sa ešte čuduje, že si Sokol tak váži prezdienta Tisa, za ktorého sa Slovensko "očisťovalo" od Židov? Neboli to tí istí Židia, čo vydali Krista Rimanom?

Tiso - prezident klérofašistického režimu

Jozef Tiso si nakoniec vyslúžil šibenicu a dodnes sa nevie, kde je pochovaný, alebo kde bol rozprášený jeho popol (dobrá téma na clivú poéziu v literárnom časopise). Jeho prívrženci sa zhlukujú okolo niekoľkých malých politických strán (Slovenská národná strana nie je až taká malá), organizácií, a nízkonákladových plátkov. Všetci títo ľudia zvyknú sami sebe pasovať za nositeľov slovenskej národnej podstaty. O Tisovi tvrdia, že nikdy netušil o vyvážaní Židov, a keď na to prišiel, snažil sa tomu brániť. Napríklad Mestský úrad v Žiline za primátorovania Jána Slotu vydal pred časom brožúru, kde sa zložito dokazovalo, že známy antisemita biskup Vojtašák (podpredseda Štátnej rady) bol v podstate svätec, a aký bol Tiso dobrák a ako si musel z väčšieho a menšieho zla vybrať to druhé. Pravda je taká, že naozaj vydal asi 2000 výnimiek pre židovských odsúdencov a štát plne podriadený Hitlerovi vyhlásil, kvôli tlaku vodcu, že si Slovensko rozdelia Maďari a Poliaci. Naozaj však náš najvyšší predstaviteľ netušil o genocíde, ktorej sa Slovensko nadšene zúčastňovalo? V čase verejného prenasledovania Židov, kreslenia šesťcípych hviezd a následnom rabovaní v židovských obchodoch, v čase arizátorstva a vyvlastňovania, vyvážania na istú smrť? Na Slovensku prevládali antisemitské nálady už dlhé roky a v predvojnovom čase veľká časť tlače otvorena besnela proti Židom. Vtedajší vatikánsky vyslanec označil Tisa za blázna, ktorý necháva konať Tuku. Sám "pán prezident Tiso" nie je žiadny nevinný baránok. V dokumente na ČT2 zverejnili záber zo starého propagandistického filmu, v ktorom sedia dvaja Slováci v národnom kroji v prezidentskej kancelárii a v priateľskom rozhovore sa dožadujú, aby bola krajina už konečne "zbavená židovskej pliagy", čo im Tiso vzápätí blahosklonne sľubuje. Tu je ďalší jeho citát (prebraný z čísla Pravdy, kde sa objavil stĺpček, o tom, že varšavský arcibiskup Stanislaw Wielgus pracoval pre komunistickú tajnú službu): "Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa od nich včas neočistili a urobili sme tak podľa príkazuju Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu." Mimochodom, jedna zaujímavosť zo života Jozefa Tisu: roduverným Slovákom sa stal až po prvej svetovej vojne,v ktorej popri svojej zdravotníckej funkcii písal výborné vojnové reportáže (vraj výborné - písané sú po maďarsky, sám Tiso pravdepodobne až do pokročilej puberty nevedel po slovensky).

Slovenský arcibiskup v rozhovore pre TA3 klesol na absolútne dno. Objavila sa výzva, ktorú podpísali štrnásti občania-intelektuáli, v ktorej žiadali, aby sa katolícka cirkev dištancovala od Sokolových názorov. Tento chabý pokus však skôr slúži na prezentovanie názoru zmienených signatárov akoby tu bola reálna nejaká šanca, že tak cirkev urobí. Veď akoby sa organizácia mohla postaviť proti svojmu vodcovi? Vodca arcibiskup nemá v úmysle sa ospravedlňovať. To katolíci Sokolovho razenia nemajú v povahe (hlavne keď ide o ich celoživotný svetonázor). Proti petícii sa hneď objavila protipetícia, ktorú podpísal pre istotu dvojnásobný počet ľudí (veteráni typu Augustín Marián Húska), ktorí sami seba nazvali "tými, čo majú radi pána arcibiskupa" a vyjadrili plný súhlas s pozitívnymi myšlienami o Tisovi. Podľa nich je dokázané, že Tisa mali radi aj Židia a rabíni žiadali jeho zotrvanie vo funkcii prezidenta.

Agent Sokol (pokračovanie)

Charakteristickým Sokolový rysom je presvedčenie o správnosti akéhokoľvek vlastného konania. O svojich prešľapoch zrejme spätne príliš nešpekuluje. V prípade jeho aféry s ŠTB sa tiež iba snaží potrieť svojich kritikov, zahlmievať a možno aj zahladzovať aj stopy (nikto nevie kto a prečo skartoval spis agenta Jána Svätopluka Sokola a nevie sa ani prečo ho ŠTB viedla ako kandidáta na agenta až 17 rokov). Oznámením o skorom predložení dôkazov o jeho nevine sa mu podarilo, aby jeho kauza Agent príliš nezasiahla do TA3 aféry. Aké dôkazy môže preložiť cirkevný historik Jozef Haľko? Predovšetkým osobné názory a dojmy Sokolových priateľov, ktorí ho považovali za člena podzemnej cirkvi. Haľko tiež pripojil ničím nepodloženú domienku, že ho ŠTB chcela vydierať "potom ako režim padne". Tieto posudky však de facto nijak nevylučujú možnosť, že Ján Sokol spoupracoval s ŠTB, to je logický nezmysel. Napokon Sokol sa pred rokom 1989 neprejavoval ako spolupracovník režimu, zlomovým sa stal až onen osudný rok, keď sa stal arcibiskupom (na to už potreboval súhlas režimu). Špekuluje sa tiež, že ho ŠTB vydierala kvôli havárii, ktorú oficiálne nezavinil, ale pri ktorej zahynula jeho kuchárka, a niektorí rozmýšľajú, či ho eštébaci nemohli mať pod palcom kvôli údajnej homosexualite. Historik Haľko pri obhajobe arcibiskupa nerozmazával jednu dôležitú vec. Sokolov spis bol zničený, ale zachovali sa dve strany v spise kňaza Prachára, v ktorom sa doslova uvádza, že Sokol v roku 1981 z vlastnej vôle inicioval schôdzku v konšpiračnom byte, kde požiadal agentov, aby Prachára preložili na väčšiu faru, kde nebude mať čas venovať sa veciam neprijateľným pre režim. Toto bývala pri odbojných kňazoch častá prax, aj samotný Prachár sa v živote musel kvôli nepriazni komunistov často sťahovať.

Arcibiskup Ján Sokol stále popiera, žeby niekedy pracoval pre Štátnu bezpečnosť. Pri jednej z otázok sa snažil túto tému vtipne odľahčiť slovami: "Iba som im raz podpísal taký papierik."

dccp.FCO